Hohmann/Lames/Letzelter definují motorickou rychlost jako „schopnost pohybu v maximálně krátkém čase bez přítomnosti únavy“ (Úvod do tréninkové vědy, 2002). Rychlost přebírá v moderním volejbalu klíčovou funkci v dosažení úspěchu, neboť určuje kvalitu a efektivitu herního jednání i techniky. Odborná literatura zařazuje rychlost vedle síly a vytrvalosti (a pohyblivosti) ke kondičním schopnostem a základnímu článku motoriky, což se jeví jako problém. Dominantní roli při rychlých pohybech hraje koordinace, čili funkce nervových center – centrálního nervového systému. Kvalita rychlých a zároveň precizních pohybů je závislá na fyziologicky omezené rychlosti nervových drah „motorických programů“(Keele,Cohen,1990), které vznikají v centrálním nervovém systému. Z toho podle Jocha vyplývá, že „trénink rychlosti je vždy také trénink koordinace.“

Pomerne často sa stretávame s pojmom maximálnej rýchlosti vo volejbale. Pod týmto pojmom chápeme rýchlosť pohybu po ihrisku či rýchlosť vykonania hernej činnosti. Aj keď je to v podstate stále akceleračná a nie maximálna rýchlosť, je to potrebné chápať ako maximálne NASADENIE na dané cvičenie. Je vhodné takého cvičenia vykonávať počas celoročnej prípravy?

Píše Dr. Miro Vavák z Bratislavy: pomerne často sa stretávame s pojmom maximálnej rýchlosti vo volejbale. Niektorí tréneri pod tým chápu rýchlosť pohybu po ihrisku, druhí rýchlosť vykonania hernej činnosti hráčom (celý smeč), iní individuálny pohyb – napríklad smečujúcej ruky počas útoku. A pritom tréneri pod tieto a podobné pojmy zahŕňajú aj veci, ktoré patria úplne inam. AKO TO TEDA VLASTNE JE?