Medzi dôležité prvky správneho a hlavne EFEKTÍVNEHO využitia svojich fyzických schopností patrí využitie fyzikálnych zákonov v spojení s možnosťami ľudského tela. Už v mnohých učebniciach, metodických listoch či rôznych odborných príspevkoch boli popísané zákonitosti kinematiky útočného úderu. V tomto príspevku sme sa rozhodli poukázať na niektoré vybrané, ale dôležité kinematické zákonitosti vo všeobecne prístupnej forme. Zároveň by sme radi ukázali niektoré spojitosti v kondičnou prípravou.

Medzi dôležité prvky správneho a hlavne EFEKTÍVNEHO využitia svojich fyzických schopností patrí využitie fyzikálnych zákonov v spojení s možnosťami ľudského tela. Už v mnohých učebniciach, metodických listoch či rôznych odborných príspevkoch boli popísané zákonitosti kinematiky útočného úderu. V tomto príspevku sme sa rozhodli poukázať na niektoré vybrané, ale dôležité kinematické zákonitosti vo všeobecne prístupnej forme. Zároveň by sme radi ukázali niektoré spojitosti v kondičnou prípravou.

Už bol viac krát spomenutý príklad, že keď sa udrie do lopty, tá nevyletí na plafon, ale spadne na zem. To každý chápe okamžite. No občas sa v niektorých názoroch stretávame s elementárnym „porušovaním“ zákonov pána Newtona... A pritom určité takéto nezrovnalosti sú bežne zaužívané v trénerskych kruhoch. Preto sa tréneri ani nezamýšľajú nad tým, či sú správne, alebo nie – proste sú už brané ako fakt. Príklad? Práca hráča, keď má kontakt s podložkou a keď ho nemá. Z hľadiska fyziky, čím pevnejší kontakt volejbalista má (počet stupňov voľnosti), tým má väčšie možnosti (varialilitu) použitia svojich telesných danností. Jednoducho – kým je opora, dá sa pracovať s ťažiskom. Keď telo opustí podložku dráha ťažiska je určená a nemenná. Telo už môže pracovať iba okolo trajektórie ťažiska. Na druhej strane ale hra vyžaduje kontakt s loptou čo najvyššie – vo výskoku, takže sa musí voliť kompromis, ktorý je viac, alebo menej efektívny.

Na úvod si ukážeme konturogram útočného úderu – (obr.1 Smeč – konturogram). Na tomto obrázku sú vidieť posledné tri kroky rozbehu, úder do lopty a dopad. Vzdialenosť medzi jednotlivými obrázkami (čiarkovými panáčikmi) je 0,02 sek. Z toho vidieť, kde a v ktorej časti útočného úderu hráč zvyšuje a znižuje rýchlosť jednotlivých segmentov tela. Je tu evidentné, že najvyššiu rýchlosť dosahuje ruka úderovej paže v uhle od -60° do +90° od spádnice kolmej na podložku. Už preto je mimoriadne dôležité časovanie úderu, aby došlo ku kontaktu s loptou v optimálnom bode. Dva grafy, ktoré sú pod konturogramom ukazujú na priebeh horizontálnej a vertikálnej rýchlosti a rozkladu a veľkosti síl v ťažisku.

Horizontálna rýchlosť má svoj vrchol na začiatku predposledného predodrazového kroku v momente opustenia podložky odrazovou nohou. Dôležitým prvkom je, že v tomto monete už výrazne klesá vertikálna rýchlosť, teda dochádza k predodrazovému zníženiu ťažiska. Horizontálna rýchlosť je následne až do dopadu po útoku takmer rovnaká. Znižuje sa iba minimálne. Úlohou hráča je odraziť sa čo najvyššie a teda vertikálnu rýchlosť počas odrazu maximalizovať. Následne už bude až do opätovného kontaktu s podložkou iba klesať. Záverečný pokles horizontálnej a vzostup vertikálnej rýchlosti znamená zastavenie dopredného pohybu, aby hráč neskončil v sieti.

Priebeh horizontálnych a vertikálnycvh síl kopíruje trajektóriu rýchlostí. Ale keďže je rýchlosť následkom sily – tak krivka rozkladu síl mierne predbieha krivku rozkladu rýchlostí. Keď sa pozrieme na oba grafy je zrejmé, že aj keď sú tvarovo v iných amplitúdach – teda v rozdielnych výškach na grafe, gradácia ich nárastu a poklesu je podobná. To, čo zastaví pohyb hráča dopredu, do siete je výrazný nárast vertikálnej sily v závere dopadu.

Teraz sa pozrieme na vybrané prvky útočného úderu. Nebudeme sa zaoberať rozbehom a odrazom. Tieto časti útočného úderu sú naozaj veľa krát popísané.

 

Po odraze - Začneme predodrazovým náprahom TELA hráča. Úloha ruky je známa, ale ako má pracovať telo? V odraze sa u praváka dostáva ľavý bok bližšie k sieti. Tento ostáva často u hráčov dlho v tejto odvrátenej pozícii od siete. Pohyb tela hráča – trupu, by mal nasledovať okamžite po odraze. Teda ako keby sme si predstavili, že iskra preletí od odrazovej (ľavej) nohy, cez koleno do pravého boku. V momente, keď lakeť úderovej ruky dosiahne úroveň ramena, už by malo dôjsť k výraznému dotiahnutiu pravého boku k sieti. Tým sa vyvoláva efektívne predpätie v trupe – PRUŽINA – ktorá môže následne tvrdo vystreliť. (obr.2 BioMech naprah 1). Berieme do úvahy, že je rozdiel ak hráč chce útočiť do diagonály, alebo do čiary (lajny), ale vo všeobecnosti spodná časť tela by nemala vykazovať väčšie rozdiely. Výrazné a tým naozaj efektívne dotiahnutie boku na úderovej strane je na ďalšom obrázku (obr.3 BioMech naprah 2). Prehnutie tela, dotlačenie boku a aktivita úderovej ruky vytvára efektívnu pružinu, ktorá je dlhá – dolné končatiny + telo + horné končatiny. Problémom z hľadiska biomechaniky, je napríklad zalomenie trupu v tomto momente. Takéto zalomenie (zatlačenie panvy dozadu) vedie k „zmenšeniu“ pružinového efektu a tým k menej aktívnemu útoku (obr.4 BioMech naprah 3). Iným problémom je vyosenie celého trupu, respektíve jednej jeho časti od smeru útoku. Takéto vytočenie spodnej časti tela je na – (obr.5 BioMech naprah 4). Pri takomto vytočení trupu hrozí, že horná časť tela sa nestihne plne dotočiť do smeru úderu, lebo spodná časť tela tomu bráni. Takto vzniká väčšia možnosť, že lopta bude zasiahnutá tak, že budú využité viac horizontálne sily a tým lopta poletí ďalej – teda možno VON Z IHRISKA. Už na predchádzajúcom obrázku č.4 je vidieť aj pred tým spomínané  zalomenie trupu, ktoré sprevádza aj nedotočenie spodnej časti trupu.

Aj cvičenia na využívanie pružinového efektu by mali byť pravidelne vkladané do tréningovej záťaže. A to aj v závere sezóny. Sú to rôzne koordinačné cvičenia, ktoré hráči vykonávajú v spojitosti s odrazom. Do odrazových cvičení im vkladáme rôzne úlohy, ktoré by mali čo najpesnejšie realizovať. Napríklad – pri výskokoch pri stene vytáčať hornú časť tela o 30°- 45° (bez, ale s prídavnou záťažou) pri zachovaní priameho smeru dolnej časti trupu. Iné cvičenie – obskakovanie okolo nizkej prekážky s presným určením rytmu v dokrokoch. Cvičenie vykonávame tak, že najprv stojíme obkročmo a prekážka je medzi nohami. Následne preskakujeme na jednu a na druhú stranu. Atď...

 

Úder – V samotnom kontakte s loptou si opäť popíšeme postavenie trupu v danom momente. Z hľadiska kinematiky úderu, ktorý má smerovať dopredu a dole je efektívne, aby celý trup bol mierne naklonený dopredu. Ale ako? Tak, aby nebol ZALOMENÝ. Zase... to zalomenie. Áno, aby bol úder čo najviac efektívny je potrebné, aby telo vytvorilo STENU – pevný oporný múr, do ktorého narazí lopta. Teda v našom prípade nie lopta narazí do múru, ale múr do lopty! Pevné postavenie tela je vidieť na (obr.6 BioMech uder 1) aj s celkovým miernym naklonením celého trupu dopredu. Na (obr.7 BioMech uder 2) je vidieť, že v momente kontaktu s loptou je trup vyosený – mierne naklonený doľava. Z toho vyplýva aj druhá chyba a tou je mierne zalomenie trupu. Trup je v pozícii SKOBY. Táto pozícia by mala nastať až po údere do lopty a nie pred ním! Jedna chyba takmer zákonite vytvára ďalšie, ktorých snahou je síce eliminácia predchádzajúcej chyby, ale efekt úder tým neustále klesá. Iná situácia nastáva pri útočnom úderi pri sieti. Tu si nemôžeme dovoliť s plnou efektivitou zasiahnuť do lopty, lebo by to viedlo k následnému kontaktu so sieťou (obr.8 BioMech uder pri sieti). Prečo? To si ukážeme na následných obrázkoch, ktoré sú pokračovaním práce tela po údere.
Pre tréning takéhoto postavenia trupu v údere je potrebné neustále myslieť a zaraďovať v príparave cvičenia na rozvoj svalov, ktoré udržujú pevnosť trupu. Myslieť aj na pravý a ľavý bok nad panvou, medzirebrové svaly a všetky „drobné“ svaly okolo chrbtice, ktoré zabezpečujú jej pevnosť.

Po údere – Ako je vidieť z obrazku (obr.9 BioMech po udere 1), pohyb tela po údere by mal v obrátenom poradí kopírovať náprah na úder. Teda vzniká tzv. SKOBA. Ruky aj nohy pokračujú v doprednom pohybe pred ťažisko. Ak bol náprah na úder a úder vykonaný správne, ruky aj nohy sú približne v jednej rovine pred telom. Úderová ruka (pravá) sa postupne doťahuje k neúderovej a aj neodrazová noha (pravá) sa priťahuje k odrazovej. Takto sa dosiahne poloha tela akoby V SEDE na imaginárnej stoličke... (obr.10 BioMech po udere 2). Ak sa dosiahne takáto poloha tela, je veľký predpoklad, že úder bol vykonaný efektívne.
Aj keď takéto drobné poznámky nie sú tým najpodstatnejším v hre, verím že tiež napomôžu v ďalšom nepredovaní volejbalistov.

Bratislava – marec 2008      Miroslav VAVÁK