Prihrávka je jednou zo základných herných činností jednotlivca. Každá rozohra po podaní sa následne realizuje príjmom. Prijmajúci hráč musí splniť niektoré pre jeho činnosť limitujúce zákonitosti, ktoré sa nedajú obísť ani eliminovať. V prvom rade je potrebné si vysvetliť niektoré fyzikálne zákonitosti, ktoré priamo či nepriamo ovplyvňujú správne postavenie hráča na prijme a limitujú možnosti jeho aktívneho zasiahnutia do hry. Biomechanika určuje, ako živý organizmus môže vykonávať pohyb a aké sú rozdiely medzi klasickou fyzikou, mechanikou a biomechanikou. Niektoré bežne akceptované názory v pohľade na volejbal sa môžu na prvý pohľad zdať že neakceptujú mechaniku, ale je to iba zdanie a mechanika v určitých hraniciach. V praxi ju aplikujeme v konkrétnych limitných podmienkach. Respektíve dopredu sú určené základné podmienky pre vykonanie daného pohybu.

 

Prihrávka je jednou zo základných herných činností jednotlivca. Každá rozohra po podaní sa následne realizuje príjmom. Prijmajúci hráč musí splniť niektoré pre jeho činnosť limitujúce zákonitosti, ktoré sa nedajú obísť ani eliminovať. V prvom rade je potrebné si vysvetliť niektoré fyzikálne zákonitosti, ktoré priamo či nepriamo ovplyvňujú správne postavenie hráča na prijme a limitujú možnosti jeho aktívneho zasiahnutia do hry. Biomechanika určuje, ako živý organizmus môže vykonávať pohyb a aké sú rozdiely medzi klasickou fyzikou, mechanikou a biomechanikou. Niektoré bežne akceptované názory v pohľade na volejbal sa môžu na prvý pohľad zdať že neakceptujú mechaniku, ale je to iba zdanie a mechanika v určitých hraniciach. V praxi ju aplikujeme v konkrétnych limitných podmienkach. Respektíve dopredu sú určené základné podmienky pre vykonanie daného pohybu. Mechaniku delíme na 3 základné časti – statiku, kinematiku a dynamiku.

STATIKA – sa zaoberá postavením telesa v priestore keď je bez pohybu.

V našom pohľade vyjadruje stabilné postavenie hráča v strehu na akciu, alebo počas akcie. Správna – pevná poloha chodidiel s tým, že priemet ťažiska tela na podložku vytvára s prednou časťou chodidiel stabilný trojuholník je základom na správne vykonanie následných pohybov u prihrávajúceho hráča. Takto vzniká prvý trojuholník stability, ktorý vyjadruje možnosti dopredných a bočných smerových pohybov hráča pri prijme.

Druhý trojuholník stability vzniká pri pohľade spredu na hráča – v smere prichádzajúcej lopty. Preponu tohto trojuholníka tvorí postavenie chodidiel na podložke  a odvesny sú tvorené spojnicou chodidiel a ramien hráča, takže vrchol trojuholníka by bol až niekde nad hlavou hráča. Chodidlá a ramená hráča vytvoria výsek takéhoto trojuholníka. Tento zrezaný trojuholník vymedzuje priestor v prednej rovine, kde hráč má optimálne možnosti kontaktu s loptou. Vytočenie  rúk do strán mimo tohto priestoru znižuje hráčovi časopriestorovú presnosť kontaktu s loptou.

Dôležité je aj, v akej výške je ťažisko v momente strehového postavenie na prijme. Pri vyššom postavení si hráč vytvára slabšie predpoklady na pohyb do strán, ale má pevné, stabilné postavenie. Pri nižšom postavení ťažiska hráč vytvára dobré podmienky na pohyby do strán, ale vytvára horšie podmienky pre svalovú prácu a tým znižuje stabilitu postavenia.

Tretí trojuholník stability sa vytvára pri pohľade zboku na hráča. V bočnej rovine ho vytvára bod spojnice ramien, špičky a päty chodidiel. Tento trojuholník má najmenšiu plochu a tým je aj najmenej stabilný. Preto hráči často prepadajú dopredu,a lebo dozadu. Práve vykročenie vpred a špeciálne vzad robí hráčom veľké problémy. Preto je vhodné hráčov v príjmovom postavení od začiatku učiť správne prenesenie hmotnosti na prednú časť chodidiel, približne do priestoru distálnych hlavíc metatarzálnych kostí.

Iným zaujímavým mechanickým problémom je pravák a ľavák v prijmovom postavení. Vo všeobecnosti platí že u praváka je slabšia pravá strana od osi tela, ako ľavá strana a naopak. Je to dané aj výslednicou síl smerom do opory tela, síl smerom ku kontaktu s loptou a opornou - vodiacou rukou.

Výsledkom takejto laterality je napríklad v postavení dvoch prihrávajúcich hráčov tak, že pravák stojí vľavo a ľavák vpravo to, že v strede vzniká „hluchší“ priestor, ktorý musí vykryť iný hráč.

KINEMATIKA – sa zaoberá dráhou, rýchlosťou a zrýchlením.

Na prijme sú kinematické parametre limitované obmedzeným pohybom hráča jak na ihrisku, tak v pohybe vlastného tela. Hráč musí okamžite reagovať na vzniknutú hernú situáciu, ale má výrazne obmedzené pole svojho pôsobenia. Mimo tohto pola môže ťažšie aktívne zasiahnuť do hry. V prvom rade prijmajúci hráč sa musí rýchlo prispôsobiť smeru letu lopty podľa typu podania u súpera. A to buď pohybom celého tela, teda aj s prešľapnutím chodidiel, alebo iba pohybom vrchnej časti tela do strán. Obe formy zmeny pevného postavenia majú svoje klady a zápory. Zmenu dráhy a opätovné stabilné postavenie hráča určujú hlavne rýchlostné a koordinačné schopnosti hráča. Rýchlosť je daná dvoma samostatnými súčasťami. Jednou je rýchlosť a herná správnosť riešenia situácie na úrovni CNS a druhou, samostatnou je nervomuskulárne vykonanie pohybu podľa rozhodnutia CNS. Na tú prvú môžeme vplývať minimálne a s tou druhou môžeme pracovať a rozvíjať ju. S tým má priamy súvis rozvoj akceleračnej rýchlosti vo všetkých variáciách.

Samostatnou úlohou je riešenie následných pohybov hráča po prijme. Rýchlosť presunu hráča je ďalším parametrom, ktorý určuje použiteľnosť hráča v družstve. Tu sa to delí podľa úloh a určenia postavenia hráča v družstve. Prihrávajúci smečiar sa po zásahu na prijme okamžite presúva na rozbeh na útočný úder a libero ostáva vzadu a má viac času na zorientovanie sa v hre. Do hry pravdepodobne zasiahne až po následnom útoku súpera.

DYNAMIKA – sa zaoberá prenosom energií medzi telesami.

Tento prenos je napríklad medzi telom hráča a podložkou pri odraze, alebo medzi rukou hráča a loptou po ich vzájomnom kontakte. Čim väčšiu akciu na podložku, alebo loptu hráč vyvinie, tým väčšiu reakciu je potrebné očakávať.

Hráč na prijme musí objektivizovať svoje dynamické schopnosti tak, aby výsledok jeho činnosti bolo presné umiestnenie lopty do určeného priestoru. Vyspelí hráči vedia prispôsobovať svoj dynamický potenciál tak, aby korigovali rýchlo aj pomaly prilietajúcu loptu z podania. Dajú do akcie iba toľko energie, koľko je potrebné na presné umiestnenie lopty do priestoru nahrávača. Chodidlami udržuje hráč pokiaľ možno čo najpevnejší kontakt s podložkou a ak aj zmení ich polohu, snaží sa to urobiť za použitia minimálnej energie. Takto o nejakom intenzívnom dynamickom procese sa nedá moc hovoriť.

ROZVOJ POHYBOVÝCH SCHOPNOSTÍ

SILA - na prihrávke má hlavne dva komponenty. Prvým je správne, aktívne a včasné zaujatie postavenia na príjme, druhým statická výdrž a korekcie polohy tela a paží počas aktívneho pôsobenia na loptu. Na túto úlohu prispievajú hlavne svaly zadnej strany trupu, ako je m. latissimus dorsi a m. trapesius, svaly pletenca ramenného – m. deltoideus a m pectoralis minor, svaly hornej končatiny – m. biceps brachii a flexory zápästia, svaly pletenca dolnej končatiny – m. glutes maximus, medius a minimus, m. tensor fascia latae, svaly dolnej končatiny – m. quadriceps femoris, m. sartorius, flexory členku. Tieto svalové skupiny sú limitujúce pre správne postavenie a aktívny zásah do hry. Technicky správne a časopriestorovo presné zaujatie základného postavenia vytvára prvotnú a nevyhnutnú podmienku aktívneho pôsobenia na loptu po podaní súpera. Chyba v postavení vytvára predpoklad neriadeného úderu do lopty s následkom rozpadu pripravenej hernej situácie. Záchrana "lopty v hre" vedie k zvýrazneniu individuálnych chýb v hernej činnosti jednotlivca. všeobecne platí, že chyby sa nesčítavajú, ale násobia! Korekcie polohy tela podľa konkrétnej situácie a ich optimálne riešenie a  zvládnutie, zase ukazujú individuálne schopnosti jednotlivca. Dobré zvládnutie týchto korekcií nie je vôbec bežným javom ani vo vrcholovom volejbale. V silovej príprave na prijme u hráčov volíme také metódy a formy, ktoré bez extrémnejšieho namáhania kĺbov zvyšujú statickú silu hlavne dolných končatín a chrbtového svalstva. U špičkových volejbalistov sa tieto cviky realizujú celoročne samostatne, teda cielene. Je však bežné ich zaraďovať aj súčasne s ostatnými v komplexnom prevedení. Samostatne ich zaraďujeme v prípravných obdobiach a ako krátke "vsuvky", ktoré sú vsúvané do herného tréningu. Komplexne ich zaraďujeme celoročne ako súčasť komplexných silových cvičení. Pre prípravu volíme napríklad:

• drep, polodrep, leg press, bočné sedy, výstupy na schodík, plyometrické cvičenia, zoskoky s výdržou do polodrepu, chôdza a poskoky v polodrepe, ...
• predklony s malou činkou, mŕtvy ťah, rotácie trupu s malou záťažou v predklone, preskoky v prijmovom postavení aj s rotačnými cvičeniami ...
• cielené cviky na pletenec ramenný a trapézový sval (rozpažovanie v predklone, kraul, kladka a veslovanie na stroji ...), práca predlaktia s malými záťažami, spodný ťah (spodný benč press) ...

RÝCHLOSŤ – táto pohybová schopnosť má na prijme hlavné význam v skorom až predvídavom časovom poňatí, v presnosti  zaujatia tohto postavenia a okamžitom riešení vzniknutej situácie. Spája sa tu reakčná rýchlostná schopnosť s pohybovou rýchlostnou schopnosťou. Schopnosť vedieť sa aktivovať v správny čas je potrebné trénovať. Nie len rýchlosť reakcie, ale aj optimalizované použitie rýchlostných schopností vytvára ďalší predpoklad správneho začatia hry na našej polovici ihriska. Preafektované použitie týchto schopností vedie k prebehnutiu (preleteniu) optimálneho miesta postavenia na príjme, alebo k následnému "odpalu" lopty mimo herne zasiahnuteľnej časti ihriska. Iným problémom je aktivita hráča po príjme, či už jeho zásahom, alebo zásahom iného spoluhráča. Hráč sa musí okamžite po tejto hernej akcii presúvať a chystať na možné následné zasiahnutie do hry v jej útočnej fáze.  Preto aj systém prípravy má zodpovedať týmto požiadavkám. Pre prípravu volíme napríklad:

• reakcia na podnety ( pohybové, zvukové, palpačné, .. aj so zmenou situácie počas cvičenia)
• krátka jednoduchá pohybová aktivita na základe signálu – pohyb vpred, do strán, ale aj vzad! Môže byť s rotáciami, alebo so zmenou smeru.
• krátka pohybová aktivita s riešením malej úlohy – úlohy sú nešpecifického charakteru.
• komplexná pohybová aktivita s riešením špecifickej úlohy – priame zabudovanie špecifickej - volejbalovej úlohy do cvičenia.
• samostatná rýchlostno-silová príprava ( u juniorov aj s riešením situácií ) – optimálne je takéto cvičenia vsúvať do herného tréningu, priamo ako súčasť riešenia herných problémov.

VYTRVALOSŤ – v dnešnom ponímaní prihrávky má význam hlavne ako stabilita podávania dobrého herného výkonu. Vytrvalosť (v našom prípade kyslíková odolnosť) pre prihrávajúceho hráča je nevyhnutnosťou, aj keď si to málo trénerov uvedomuje. Opakovanie (až drezúra) je aj vo vrcholovom volejbale do značnej miery nevyhnutná. Strata kyslíka, zakyslenie organizmu má za následok zúženie perspektívy videnia, nesprávneho odhadu vzdialenosti a nepresné vlastné pohyby. Takto sa aj dobre prihrávajúcemu hráčovi strácajú jeho špeciálne schopnosti a v rozhodujúcej fáze hry môže podávať nestabilný výkon. Vytrvalosť v realizácii príjmu z podania - jeho presnosť a umiestnenie, sa takto môže stať rozhodujúcim prvkom v dosiahnutí optimálneho herného výsledku. Pre prípravu volíme napríklad:

• výdrže v statickom prevedení – najprv s dopomocou, neskôr voľne a v závere – u vyspelých hráčov aj v sťažených podmienkach
• výdrže v presunoch v nízkom postavení – mimo ihriska, najlepšie po dĺžke ihriska v blízkosti steny.
• zaujímanie správneho postavenia po riešení inej úlohy – určujeme úlohy najprv nešpecifického a následne aj špecifického charakteru.
• spájanie postavenia na prijme ( aj s presunmi ) s príchodom viacerých lôpt, alebo z viacerých strán – tieto cvičenia sú veľmi náročné na pozornosť hráča, preto ich vykonávame iba vtedy, ak hráč ešte je schopný plnohodnotne riešiť zdanú úlohu. Ak už robí značné chyby- KONČÍME s takýmto cvičením
• opakované výdrže v dynamickom prevedení – platí to isté ako v predchádzajúcom, aby sme hráča neučili zafixovať si chyby!

 V Bratislave december 2008        Mgr. Miroslav Vavák, PhD.