Beh – je najelementárnejšou ľudskou pohybovou činnosťou. Nie chôdza, ako si to bežne myslíme, ale beh. Zoberme si malé dieťa. Keď sa naučí stáť chvíľu na mieste, učí sa chodiť. Ako prvé zdoláva krátke úseky a to nie pomalou chôdzou, ale svižným kolísaním z jednej nohy na druhú, čo vyvrcholí prvým behom. Až neskôr sa naučí spomaliť a udržať rovnováhu aj v pomalej pohybovej činnosti - chôdzi. Beh je z hľadiska pohybu jednoduchším prvkom, jako chôdza. Zotrvačné sily pomáhajú bežcovi udržiavať rovnováhu, a preto sa rytmicky zapája menej svalových skupín do jednoduchého behu (poklusu) ako do chôdze. Ak by sme chceli chôdzu porovnať s rýchlym behom – šprintom, tam už je situácia trochu iná. Ale vo volejbale nás maximálna bežecká rýchlosť nemusí moc zaujímať, jako už bolo viac krát spomenuté v predchádzajúcich článkoch. Ale nech sa na beh pozeráme z ktorej koľvek strany, je nevyhnutným pohybovým tvarom aj vo volejbale.

Beh – je najelementárnejšou ľudskou pohybovou činnosťou. Nie chôdza, ako si to bežne myslíme, ale beh. Zoberme si malé dieťa. Keď sa naučí stáť chvíľu na mieste, učí sa chodiť. Ako prvé zdoláva krátke úseky a to nie pomalou chôdzou, ale svižným kolísaním z jednej nohy na druhú, čo vyvrcholí prvým behom. Až neskôr sa naučí spomaliť a udržať rovnováhu aj v pomalej pohybovej činnosti - chôdzi. Beh je z hľadiska pohybu jednoduchším prvkom, jako chôdza. Zotrvačné sily pomáhajú bežcovi udržiavať rovnováhu, a preto sa rytmicky zapája menej svalových skupín do jednoduchého behu (poklusu) ako do chôdze. Ak by sme chceli chôdzu porovnať s rýchlym behom – šprintom, tam už je situácia trochu iná. Ale vo volejbale nás maximálna bežecká rýchlosť nemusí moc zaujímať, jako už bolo viac krát spomenuté v predchádzajúcich článkoch. Ale nech sa na beh pozeráme z ktorej koľvek strany, je nevyhnutným pohybovým tvarom aj vo volejbale. Beh v najprirodzenejšom pohybovom rytme rovnomerne zaťažuje jednotlivé svalové skupiny. A takýto rytmus je potrebný predsa aj pri pohybe po ihrisku. Správna technika behu zaručuje efektívne využitie makroergických zásob a menej opotrebováva pohybovú aj opornú sústavu. A to potrebujeme aj vo volejbale. Aby sme efektívne využívali fyzické danosti a aktívne pôsobili v hre aj v štvrtom a aj v piatom sete.

Na drujej strane beh pôsobí jako veľmi efektívny prostriedok rozvoja aeróbnych schopností. A opäť, aeróbne schopnosti sú základom využitia fyzických daností a herných zručností v hre. Preto otázku behať či nebehať môžeme zodpovedať takmer jednoznačne. BEHAŤ ! A pravidelne. V príprave môžeme realizovať tréningové zaťaženie za použitia bežeckých prostriedkov prípravy v každej časti sezóny. Je iba na trénerovi, ako dokáže naplánovať tieto tréningové prostriedky a na ich základe rozvíjať jednotlivé pohybové schopnosti a zručnosti. Základnou otázkou je jako používať takéto tréningové prostriedky. Kedy behať pomaly, kedy rýchlejšie, kedy behať pomerne veľa a kedy iba málo. Kedy bežecké prostriedky kombinovať s iným kondičným tréningom, alebo kedy aj s herným tréningom. Na úvod fyzickej prípravy sa venujeme hlavne aeróbnej vytrvalosti. To znamená, že beháme pomerne pomaly, ale zato dlhšie. U dospelých hráčov v rozvoji aeróbnej vytrvalosti behom by mal takýto beh trvať minimálne 25 – 30 minút. Optimálne je 35 – 45 minúť. Dlhší súvislý beh už u volejbalistov môže spôsobovať iné problémy a rozvoj aeróbnej vytrvalosti sa dostane na „druhú koľaj“. Takéto zaťaženie môžeme realizovať vo všetkých vekových skupinách. Aeróbna vytrvalosť je rozvinuteľná v aktívnom volejbalovom veku bez väčších obmedzení. Nie je potrebné sa báť, že by takýto „dlhší“ beh nejako záporne, či až kontraprodutívne zasiahol do všeobecného fyzického rozvoja u akého koľvek jednotlivca.

Hráči mávajú často negatívny vzťah k behu. Je to spôsobené predchádzajúcimi zlými skúsenosťami s realizáciou takéhoto tréningu. Ale je možné dávkovanie postupne tak zvyšovať kvantitatívne aj kvalitatívne, že tento prostriedok rozvoja aeróbnej vytrvalosti nemusí byť STRIAŠIAKOM v tréningu. Tiež nie je nevyhnutné, aby sa používala iba jedna tréningová metóda, a to metóda neprerušovaného zaťaženia. Je vhodné používať aj prerušované zaťaženie, hlavne na začiatku prípravy. Toto nie je také psychicky náročné a čas prerušenia môžeme aktuálne prispôsobovať stavu hráčov a prostredia. U mladších hráčov a pri začiatku v príprave ŽIEN volíme prerušované tréningové zaťaženie s rôznymi intenzitami zaťaženia – tzv. INDIÁNSKY BEH. Je to kombinácia behu a chôdze rôznymi rýchlosťami.

Takže aká by mala byť postupnosť?

- Indiánsky beh – 45 min až 1 hod (intenzitu behu prispôsobujeme pocitom hráčov a hráčok a tvaru podkladu po ktorom bežíme. Takže na asfalte trochu spomalíme, aby sme ochránili nohy před tvrdým podkladom. Dole kopcom môžeme zrýchliť, lebo hráčov to automaticky núti bežať v takomto teréne rýchlejšie. Ak je príliš teplo, trochu spomalíme…)

- Rovnomerný neprerušovaný beh – 30 min až 45 min (intenzitu volíme podľa toho či sa chceme pohybovať v zaťažení pod, alebo nad hranicou aeróbneho prahu. Najefektívnejšie sa aeróbna vytrvalosť buduje na úrovni anaeróbneho prahu, ale prostreidky takejto intenzity NIE sú vhodné pre volejbalistov.)

- Rovnomerný prerušovaný beh – 35 min až 50 min (zaťaženie je v objeme väčšie, a to preto, lebo medzi jednotlivými jeho časťami ((ktoré trvajú cca 10 – 15 minút)) sú kratšie, alebo dlhšie prestávky. Opäť podľa stavu a možností zverencov. Tieto prestávky môžu byť pasívne, ale môžu byť vyplnené aj aktívnym pohybom.)

- Nerovnomerný prerušovaný beh – 30 – 45 min (ide o rovnaký spôsob zaťaženia jako v predchádzajúcom prípade, ale jednotlivé úseky sú realizované rôznou intenzitou. Kombinujeme kratiš rýchlejšie časti s dlhšími pomalšími. A v prestávke sa opäť môžeme venovať kĺbovej pohyblivosti, alebo svalovej uvoľnenosti.)

- Nerovnomerný neprerušovaný beh – FARTLEK – 25 min až 40 min (ide o zaťaženie, ktoré je charakterizované rôznymi intenzitami behu v rôznych bežeckých vzdialenostiach. Je vhodné práve preto, lebo ak jednotlivec beží sám, volí si svoje tempo podľa svojho montálneho stavu. Zrýchli ak sa cíti dobře, spomalý vtedy, keď sa cíti unavený a podobne. Ale ak beží viac jednotlivcov, musia sa prispôsobovať jeden druhému a musia zrýchľovať a spomaľovať podľa dohody, alebo nariadenia trénera. Preto sa v tomto prípade budujú aj morálno vôľové vlastnosti. Je to ale ten psychicky najťažší, ale aj ajefektívnejší spôsob realizácie tréningového zaťaženia behom.

Používať tréningové zaťaženie, ktoré výrazne provokuje tvorbu laktátu, teda anaeróbne laktátové zaťaženie nie je vhodné na realizáciu vo volejbale. Krátke anaeróbne alaktátové zaťaženie, to áno a práve že pravidelne, ale behať 250 – 400 metrov vysokou intenzitou je kontraproduktívne. Takéto zaťaženie sa vo volejbale nevyskytuje. A nie len, že sa nevyskytuje priamo vo volejbalovom zaťažení, ale ani v jeho blízkosti. Preto, kto sa venuje takémuto zaťaženiu, robí HLUCHÚ prácu… Možno buduje morálne a vôľové vlastnosti, ale to je všetko, čo ovplyvní jeho volejbalovú hru.

Toto všetko ukazuje na to, že bežecké zaťaženie by sa malo pohybovať na dvoch koncoch rýchlosti. Na prvom konci pracovať v pomalom tempe – aeróbnom a dlhodobo a na druhom konci pracovať „pomerne“ rýchlo – anaeróbne, ale nie dlhý čas (maximálne do dĺžky trate 150 metrov).

Beh je základná ľudská lokomócia a takto by sme k nemu mali aj pristupovať. Používať ho efektívne, ale pravidelne a dlhodobo. Aeróbne schopnosti je potrebné udržiavať celú sezónu a beh je najjednoduším tréningovým prostriedkom, jako to dosiahnuť.

Bratislava - august 2008                                                              Miroslav VAVÁK