Každý volejbalista sa raz dostane k bodu, keď si musí povedať – A JE TU KONIEC... U niekoho je to pomerne skoro, ak jeho zdravotné, sociálne, alebo akékoľvek iné problémy prerastú do takých hodnôt, že hráč musí skončiť s aktívnou činnosťou. U iných je to pomerne „neskoro“, teda až niekedy okolo štyridsiatky. Takýto jedinci sú tí šťastlivejší, lebo ich telesná schránka a aj ostatné podmienky umožňujú vysoko výkonnú aktívnu činnosť až do takéhoto športovo veteránskeho veku. Ale jedno je isté, u každého raz nastane ten moment, že je koniec. Teraz je práve tá doba, kedy sa takýto jedinci rozhodujú, či si ešte budú vybavovať novú zmluvu u niektorého domáceho, alebo zahraničného klubu, alebo či sa už budú volejbalu venovať už iba rekreačne.

 

Každý volejbalista sa raz dostane k bodu, keď si musí povedať – A JE TU KONIEC... U niekoho je to pomerne skoro, ak jeho zdravotné, sociálne, alebo akékoľvek iné problémy prerastú do takých hodnôt, že hráč musí skončiť s aktívnou činnosťou. U iných je to pomerne „neskoro“, teda až niekedy okolo štyridsiatky. Takýto jedinci sú tí šťastlivejší, lebo ich telesná schránka a aj ostatné podmienky umožňujú vysoko výkonnú aktívnu činnosť až do takéhoto športovo veteránskeho veku. Ale jedno je isté, u každého raz nastane ten moment, že je koniec. Teraz je práve tá doba, kedy sa takýto jedinci rozhodujú, či si ešte budú vybavovať novú zmluvu u niektorého domáceho, alebo zahraničného klubu, alebo či sa už budú volejbalu venovať už iba rekreačne.

Najprv sa budeme zaoberať hráčmi, ktorí končia s aktívnou volejbalovou činnosťou vo veku, kedy by ešte mohli v rámci vekových obmedzení ísť ďalej, ale iné podmienky im to znemožňujú. Ide o hráčov, ktorí majú výraznejšie zdravotné problémy, hlavne pohybového aparátu. Alebo ich športová výkonnosť klesá a je problém nájsť si klub pre nasledujúcu sezónu a teda sa hráč musí poobzerať, čo bude robiť ďalej. Veľa krát sa jedná o stav, že chcenie je ešte veľké, ale realita hráča odstaví. Je bežné, že takýto hráči nie sú zmierení s tým, že musia končiť s vrcholovým volejbalom. Aké zásady a následné problémy môžu teoreticky nastať a ako by ich bolo možné riešiť, si teraz popíšeme.

V prvom rade, aktívny hráč má telo funkčne v stave, že jeho organizmus je aspoň teoreticky schopný znášať vysoké fyzické zaťaženie. Ale ono nie že iba je schopné ho znášať, ale aj priamo vyžaduje, aby fyzické zaťaženie patrilo do bežného životného rytmu. Ak si predstavíme, že hráč celé roky denne, alebo takmer denne svoje telo fyzicky vysoko zaťažoval, a to niekedy aj viac krát denne, je jasné, že takéto zaťaženie jeho organizmus berie ako bežnú súčasť života. Proste došlo k automatizácii biorytmov a pohyb je nastavený ako bežná a POTREBNÁ súčasť života. Preto je nemožné, aby zo dňa na deň sa telo „prestavilo“ na nový rytmus. Ak sa hráč pozrie späť na dobu, keď začínal, tak si uvedomí, že trvá asi dva až tri roky, kým prejde k telesnej „prestavbe“ na športový typ. To znamená, že asi až po troch rokoch pohybovej aktivity môžeme od organizmu očakávať vrcholné športové výkony a aj ho zaťažovať na maximálnej úrovni. A takmer to isté môžeme očakávať aj pri ceste späť. Pozná to veľa hráčov, ktorí sa vracajú po roku, aj dvoch k aktívnej športovej činnosti. Pomerne rýchlo sa dostanú na predchádzajúcu úroveň (samozrejme po adekvátnej telesnej príprave). Je to spôsobené tým, že organizmus má niečo ako VNÚTORNÚ PAMÄŤ. A vyhasínanie tejto vnútornej pamäti trvá tiež asi tri roky. Preto telo VYŽADUJE od športovca, ktorý ho pred tým dlhodobo vysoko zaťažovať, aby určité zaťaženie nasledovalo aj po skončení aktívnej činnosti. Najčastejšie sa to v tomto veku deje tým, že športovec sa preorientuje na nižšiu súťaž, kde už má svoje civilné zamestnanie a popri ňom sa venuje pravidelne alebo občasne aj takejto telesnej činnosti. Veľa krát, ale aj tu nastávajú chybné kroky. Prvý rok sa ešte dá žiť z toho, čo bolo natrénované v predchádzajúcich rokoch. Ale neskôr to už nie je také jednoduché. Preto je vhodné, aby okrem herných tréningov sa aspoň prvé dva roky venoval aj svojej telesnej príprave. Ide hlavne o to, aby sa udržiavali silové schopnosti na určitej úrovni. Ak výrazne a hlavne veľmi rýchlo neklesnú silové schopnosti, je reálne, že aj rýchlostné schopnosti sa udržia na požadovanej úrovni pre takúto súťaž. Zaťaženie v zápasoch totiž už nie je také vysoké, zápasov nie je tak veľa, a je viac času na regeneráciu organizmu. Najmenej sa takýto hráči venujú vytrvalostným schopnostiam, ale tie už v tomto období nehrajú výkonovo až takú významnú úlohu. Ale na druhej strane práve vytrvalostné schopnosti aeróbneho charakteru udržujú organizmus dlhodobo v aktívne použiteľnom stave. Nie je vhodné sa vo vyššej miere venovať rozvoju vytrvalostných schopností anaeróbneho charakteru. Je to proste zbytočné... takže základom je udržiavanie silových schopností. Je vhodné striedať rozvoj silových schopností vytrvalostného charakteru – vytrvalostnú silu. Vykonávame ju v pomalom, alebo stredne rýchlom tempe (intenzite) a realizujeme vyšší počet opakovaní v jednej sérii. Takéto cvičenia kombinujeme s výrazne menším množstvom výbušnej a rýchlej sily, ktorú zaraďujeme zásadne iba vtedy, ak je organizmus oddýchnutý.

Iným problémom je, že myseľ si pamätá, ako sa telo pohybovalo pred pol rokom, či rokom. Ale telo už fyzicky nie je schopné podávať tak vysoký športový – pohybový výkon. A preto dochádza pomerne často k prepätiu a následne zraneniam. Človek si povie, že ako je to možné, veď hrá výrazne menej a zrazu sú problémy zdravotného charakteru. Ale to je práve preto... že stráca sa kapacita (natrénovaný objem), ale v mysli si to hráč nepripustí, respektíve si top v hre neuvedomuje a chce od organizmu to, čo pre nedávnom. Takže POZOR – telo môže podať iba taký výkon na aký má práve v ten deň „fyzický nárok“. Nie viac!!! Nie taký, aký bol pred tým pol rokom, či rokom.

Tretím problémom je pomerne často vídaný „HECUNG“. Proste ide o to, že hráč chce často ukázať, že je ešte niekto iný... a že nepatrí do športového dôchodku. A toto je to najhoršie, čo môže nastať. Teda vtedy, ak už aj trénuje ako rekreačný volejbalista, ale hrá sa na niečo iné. Môže sa totiž stať, že sa stane postupne až na posmech... všetkým radí, všetkých poúča, všetkých dehonestuje. My sme to robili takto... iba takto to má byť... to, čo trénujete je nezmysel... to sú bežné výroky, či už priamo, alebo skryte. Ale dokážu postupne znechutiť celé družstvo.

Druhou skupinou sú hráči, ktorí si už naozaj zaslúžia športový dôchodok a z aktívneho vrcholového volejbalu odchádzajú z vlastného popudu a sú zmierení s tým, že je KONIEC. Tu platia všetky predchádzajúce body, ktoré boli spomenuté v prvej časti. Ale je tu ešte niečo navyše. A to je práve postupnosť odchodu. Ak totiž hráč nebol zmierený z vlastným odchodom, snaží sa ešte aspoň ako tak sa zapájať do športovej činnosti. Ale u vyššej vekovej kategórie sa až veľmi často stáva, že ukončením aktívnej volejbalovej činnosti sa ukončí ich pohybová aktivita ako taká. A tu nastávajú problémy zdravotného charakteru, ktoré môžu veľmi skoro prerásť až do obrovských rozmerov. Veľa aktívnych športovcov – a to aj z kolektívnych športov totiž okolo 50-teho roku života má výrazné problémy s nadváhou, obehovou sústavou, či artrotickými (kĺbovými) problémami. A nie raz sa to končí až výrazne dramaticky... srdcovými príhodami. Preto je ešte viac potrebné, aby športovec, človek, čo sa celý predchádzajúci aktívny život hýbal, sa hýbal aj naďalej. V rámci svojich možností a schopností, ale aby sa hýbal.

Druhou vecou, ktorá je výhodná pre túto vekovú kategóriu a čo aj zabezpečí aspoň aký, taký pohyb je preorientovanie sa na trénerskú stoličku. Hráč, ktorý je vnútorne zmierený so svojou športovou kariérou býva výrazne lepší tréner, ako ten, ktorý si ešte sám sebe chce niečo dokázať. (Preto ani nie som zastáncom hrajúcich trénerov... samozrejme vo vrcholovom volejbale). V tréningu je vhodné, aby sa tréner čas od času postavil aj na ihrisko a ukázal ako má ten ktorý herný prvok vyzerať.

 

IBA VNÚTORNE ZMIERENÝ ŠPORTOVEC S KONCOM SVOJHO AKTÍVNEHO ŠPORTOVÉHO ŽIVOTA BY MAL OSTÁVAŤ PRI DRUŽSTVÁCH, KTORÉ AŠPIRUJÚ NA VRCHOLNÉ ŠPORTOVÉ VÝSLEDKY.

 

Bratislava - júl 2009                                                                                       Miroslav VAVÁK