Volejbal je typický laterálny šport. To znamená, že je jasne vyhranený pravák a ľavák. Iba veľmi výnimočne sú hráč, či hráčka schopní použiť ROVNOCENNE obe ruky. Občas sa síce stretávame s opačným krokom pri odraze na smeč, ale to je skôr vecou nesprávneho návyku. Už samotné postavenie družstva sa odvíja od toho, koho máme praváka, koho ľaváka a čo sa nám hodí do nášho herného poňatia. V dnešnej dobe je už každému jasné, že prerábať ľaváka na praváka je kontraproduktívne a vlastne nezmyselné. Síce je vhodné, aby boli hráči schopný –ako, tak- použiť aj druhú ruku a vedeli sa odraziť aj z druhej nohy, ale vždy to bude menej kontrolovaný pohyb a tým aj menej aktívny... (Foto: David Pankiv)

Normal 0 21 false false false MicrosoftInternetExplorer4

Volejbal je typický laterálny šport. To znamená, že je jasne vyhranený pravák a ľavák. Iba veľmi výnimočne sú hráč, či hráčka schopní použiť ROVNOCENNE obe ruky. Občas sa síce stretávame s opačným krokom pri odraze na smeč, ale to je skôr vecou nesprávneho návyku. Už samotné postavenie družstva sa odvíja od toho, koho máme praváka, koho ľaváka a čo sa nám hodí do nášho herného poňatia. V dnešnej dobe je už každému jasné, že prerábať ľaváka na praváka je kontraproduktívne a vlastne nezmyselné. Síce je vhodné, aby boli hráči schopný –ako, tak- použiť aj druhú ruku a vedeli sa odraziť aj z druhej nohy, ale vždy to bude menej kontrolovaný pohyb a tým aj menej aktívny. Pomerne často (naposledy na volejbalovom kempe v Luhačoviciach) sa stretávam s takou situáciou, že už mladí jedinci vo veku 14-17 rokov už majú tak zažité určité volejbalové pohyby, že napríklad nedokážu vykonávať znožné odrazy. Stále aj po upozornení vykonávajú „KLUS“ teda náznak smečiarskeho odrazu. Ale základom nácviku nových pohybových zručností je dokonalé ovládanie vlastného tela. A pre športovca platí, že musí HLAVOU dokonale ovládať každý, aj elementárny POHYB svojho tela. Práve preto je takmer nevyhnutné, aby sa jednotlivé pohybové tvary nacvičovali aj v netypických polohách, respektíve aj LATERÁLNE z druhej strany. Hráč to nemusí nikdy v hre použiť, ale pre jeho telesný rozvoj je to prínosom. Na druhej strane sa môže stať, že práve takáto záchrana nejakej neštandardnej situácie dopomôže v pokračovaní hry a možno... aj k získaniu bodu.

Takže ako je to s tou lateralitou?

Dedičnosť a dominancia jednej hemisféry majú základ v genotypickej a lateralita v závislosti od veku a cvičenia majú základ vo fenotypickej určenosti. Na základe výskumu dvojčiat sa usudzuje, že lateralita je prejavom vrodenej dominancie. Nemusí však zasahovať celú  hemisféru,  ale len jej určité oblasti, napr. jednotlivé analyzátory. Čo to znamená? Týmto sa zistilo, že stranová lateralita môže byť iba čiastočná, že nemusí postihovať celé telo. Preto napríklad sa aj stáva že mále hráča, ktorý je rukami pravák a nohami ľavák. To sa práve často odzrkadľuje pri obrátenom kroku na odraze. Všeobecne vzhľadom na to, že sa nezistili ani  morfologické, ani činnostné rozdiely oboch hemisfér mozgu, dajú sa zistené  rozdiely pravej a ľavej strany tela vysvetliť jej častejším používaním, spôsobeným pravorukou civilizáciou. Vysvetľovanie laterality len z pozície genetiky, resp. prostredia, nie je správne. Ide tu o vzťah oboch činiteľov, ktoré podmieňujú vznik a vývin laterality. Znamená to, že vlastne pravorukosť bola vypestovaná a cieleným zámerom postupne ovplyvňovaná. Neexistuje dôvod, prečo by malo byť ľudstvo pravoruké. V športe sa lateralita prejavuje nielen v pohybových schopnostiach, ale najmä v zručnostiach. A práve pri zručnostiach je najvhodnejšie odstraňovať preferenciu jednej strany. Preferenciu pravej ruky neodstránime, ale pohybové zručnosti sme schopný ovplyvniť. Jasným dôkazom sú napríklad atléti – prekážkari na 400 metrov. Väčšinou musia striedať odrazy na prekážky pravou aj ľavou nohou. A každý prekážkar vám potvrdí, že odrážať sa druhou (nedominantnou) nohou musel pár rokov UČIŤ. Nikdy to nebude 100% istota dominantnej nohy, ale dá sa to nacvičiť tak, že si to veci neznalý divák ani nevšimne. Poznatky o lateralite sú z  hľadiska športu veľmi dôležité. Funkčná asymetria - lateralita - ovplyvňuje motoriku človeka v bazálnych i špecifických pohybových situáciách. Pretože dominantná strana má vyvinutejšie motorické dráhy, všetky nové cviky, keď obe končatiny nepracujú súčasne,  je oveľa výhodnejšie nacvičovať na dominantnej končatine. Tým sa vytvárajú rýchlejšie a hodnotnejšie pamäťové stopy – engramy Ich rýchle vytváranie má zásadný význam pre kvalitné prevedenie cviku – alebo techniky. Až následne sa snažíme preniesť nový pohybový tvar aj na druhú, nedominantnú časť tela.Ďalším problémom je že u dolných končatín je tendencia k pravostranosti či ľavostranosti oveľa menej poznateľná. Príčinou je nižšia kvalitatívna úroveň jemnej motoriky dolných končatín. Pre nás to znamená, že v nácviku nových pohybových tvarov sa musíme dolným končatinám venovať časovo aj zameranosťou viac ako horným končatinám. Približne 12 % populácie, charakterizovaných pojmom ambidextrie („nepraváci“), nemá vyhranenú lateralitu, ale vplyvom prostredia je často „prerobených“ na pravákov. Asymetrické zapojenie párových orgánov a štruktúr je potrebné pre dokonalejšiu funkciu pohybového systému. Viacero autorov obhajuje teóriu, že v telesnej výchove a športe je potrebné u začínajúcich športovcov nevyhnutne vyžadovať obojstrannosť.  Jednostrannosť nie je vhodná najmä v tých športoch a športových disciplínach, v ktorých sa na športovom výkone podieľajú obe strany. Vo volejbale nenastáva jednoznačne tento prípad, ale aj tak je vhodné sa venovať rovnomernejšiemu rozvoju pohybových schopností aj zručností. Tieto názory nevychádzajú iba z teoretických úvah. Pri hodnotení týchto aspektov sa v športovej praxi opierame aj o hodnotenie biomechanických charakteristík. Konkretizujú techniku pohybov športovca a to v jej kinematickom a dynamickom prejave. Aj vo volejbale sa ukazuje, že nesúhra pravej a ľavej strany tela výraznejšie znižuje aktivitu odrazu, časovú následnosť jednotlivých pohybov a tým silu a presné usmernenie úderu do lopty. Špeciálnym prípadom je pohyb po ihrisku, kde hlavne libero, alebo hráči, ktorí sa podieľajú na práci v poli by mali byť mimoriadne pohyblivý aktívny na obidve strany okolo svojho tela. A teda vedieť zasiahnuť pravou aj ľavou rukou. Pri pohľade na techniku cyklických pohybov  je potrebné  hodnotiť aj lateralitu, resp. podiel strán na vysvetlení športového výkonu. Napríklad u kinematických ukazovateľov bežeckého kroku sa môžeme zamerať na dĺžkové, časové a z nich odvodené parametre jednotlivých bežeckých krokov. Ale aj vo volejbale vychádzame teoreticky z kombinácie cyklických a acyklických pohybov. Respektíve aj cyklické pohyby sú z nerovnakou frekvenciou ich vykonávania (rôzne časovanie) a aj z ich rôznou amplitúdou (silou odrazu, úderu...). Preto je výhodné aby sa cvičenia na rozvoj týchto schopností vykonávali počas celej sezóny. Je vhodné používať cvičenia, ktoré imitujú volejbalové pohyby. Takýmito sú napríklad preskoky cez prekážky – znožné aj jednonožné, respektíve po smečiarskom odraze. Používame rôzne krokové variácie a rôzne smerovanie pohybu pred aj po odraze na prekážku. Nerovnakými výškami prekážok dosiahneme aj pozornosť hráča na „dávkovanie“ úsilia potrebného na prekonanie prekážky. Na horné končatiny môžeme voliť rôzne cvičenia, zamerané na jednoduchú prácu rúk. Stačia cviky s rôznymi dotykmi, alebo s prenášaním malých predmetov. Možností na nácvik nedominantnej časti tela – rúk aj nôh je pomerne veľa a netreba na ne zabúdať počas celoročnej prípravy. Dosiahneme tým možnosť aktívnejšieho zasiahnutia našich hráčov a hráčok do hry.

Bratislava - júl 2008                    Miroslav VAVÁK