Dôležitým faktorom z pohľadu viacerých športov je stabilita subjektu, športovca v určitých časových úsekoch pri podávaní športového výkonu. V športe využívame všetky tri polohy stability, a to stabilnú (stálu), indiferentnú (voľnú) a labilnú (vratkú) polohu. V stabilnej polohe sa teleso po vychýlení vráti do pôvodnej polohy, v indiferentnej polohe zostane teleso vo vychýlenej polohe a vo vratkej polohe sa teleso po vychýlení nevráti do pôvodnej polohy.

Stabilita podopretého telesa sa určuje veľkosťou práce, ktorú treba vykonať, aby sme teleso prevrátili zo stabilnej polohy do vratkej.

                                 W = m.g.(r – h)

kde m je hmotnosť telesa, h je vzdialenosť ťažiska od podložky v pôvodnom stave a r je vzdialenosť ťažiska od bodu, okolo ktorého teleso preklápame. Na obr. 8 je zjednodušená ukážka možnosti narušenia stabilnej polohy telesa.

 

Obr. 1 Teoretická možnosť narušenia stability telesa

Stabilita telesa je veľká, ak teleso má veľkú hmotnosť a jeho ťažisko je čo najnižšie. Tento parameter je východiskom pri zaujímaní stabilných polôh vo všetkých športoch. Vo volejbale ide napríklad už o zaujatie stabilnej polohy na prihrávke po podaní súpera, následne v jednotlivých  postaveniach v poli aj pri sieti. A takéto prvky je možné nájsť v každom športe, v každom športovom odvetví či disciplíne.

Stabilné a stabilizačné zóny

Na základe predchádzajúceho rozboru je zrejmé, že využitie statických síl je vo volejbale dôležité z hľadiska udržania tela v stabilnej polohe počas hry. Tento parameter si ukážeme na príklade základného postavenia hráča na prijme po podaní v základnej aj v aplikovanej podobe. Na úvod na obr. 2 je ukážka - konturogram základného zjednodušeného postavenia (prijímajúceho) hráča.

                                

Obr. 2 Stabilná a stabilizačná zóna hráča na prihrávke po podaní

U tohto hráča je zvýraznená trojuholníková plocha, ktorú tvoria spojnice ťažiska, opora pravej a opora ľavej nohy. Trojuholník, ktorý vznikol spojením týchto troch bodov môžeme považovať za zónu (plochu) stability (A). Je to STABILNÁ ZÓNA. V tomto priestore hráč môže svojou pohybovou činnosťou ovplyvňovať polohu ťažiska svojho tela. Druhá plocha, ktorá je na tomto obrázku zvýraznená, vznikla medzi spojnicami pravého a ľavého ramena hráča, pravým ramenom a zápästím spojených rúk a ľavým ramenom a zápästím spojených rúk. Táto plocha je závislá od zóny stability, lebo je napojená na túto zónu priamo cez chrbticu a rozsah jej pohybu je iba v rámci možností stabilnej zóny. Túto plochu (B) sme nazvali STABILIZAČNÁ ZÓNA.

 

Z hľadiska volejbalu je využiteľná iba časť tejto stabilizačnej zóny. A to preto, lebo ku kontaktu s loptou môže dôjsť iba v pomerne úzko vymedzenej časti horných končatín, aby bol výsledok kontaktu s loptou  optimálny.

 

Na treťom obrázku (obr. 3) je zvýraznená zóna možnosti aktívneho kontaktu s loptou na prihrávke po podaní bez narušenia stabilnej zóny – teda bez zmeny miesta kontaktu chodidiel s podložkou.

Obr. 3 Zóna stability v predozadnej rovine bez zmeny polohy opory chodidiel (do ľavej strany)

Na obrázku je vizualizácia, v akom rozsahu je možné aktívne zasiahnuť do hry v stabilnej polohe tela bez toho, aby chodidlá opustili podložku. Z hľadiska volejbalu ide o optimálny stav, lebo každé narušenie stability tela počas tejto fázy hry znižuje efektivitu výsledku hry. Na obrázku je vidieť zónu plnej aktivity a sú naznačené aj koncové (krajné) možnosti, kde ale efektivita prudko klesá.

Obr. 31c Zóna stability v predozadnej rovine so zmenou polohy opory chodidiel (do ľavej strany)

V hre sa často stáva, že musí nastať zmena miesta opory chodidiel v tejto fáze hry. Na jednej strane to znamená zvýšenie akčnej plochy aktívneho kontaktu s loptou, ale na druhej strane to znamená pokles efektivity tejto činnosti. Čím ďalej od tela sa hráč dostáva do kontaktu s loptou, tým je vyššia pravdepodobnosť chyby a nesprávneho odbitia lopty. Následne sa tým znižuje možnosť na dobrú nahrávku, a teda klesá celková efektivita hry.

 

Vykročenie, tak ako je to na tomto obrázku, je preto jedným z variantov hry, ktorý je fyzikálne opodstatnený a je dôležité, aby sa správne technicky realizovalo tak, aby pokles efektivity hry bol čo najmenší. Pri kontakte lopty vpravo,

 či vľavo od tela je možné túto efektivitu zvýšiť aktívnou prácou nôh v krajných polohách. Pri výraznom vykročení je možné viac alebo menej znižovať ťažisko tela prácou v kolenných kĺboch. Takto sa zväčšuje stabilizačná plocha v  krajných polohách (obr.4), ktorá by bez tejto aktívnej práce dolných končatín bola malá, resp. výrazne zmenšená oproti ploche v základnom postavení.

 

Obr. 4 Možnosti ovplyvňovania veľkosti stabilizačnej plochy na základe práce s polohou ťažiska tela (do ľavej strany)

Bratislava. Marec 2012, Miroslav VAVÁK