POROVNANIE VRCHOLOVÝCH VOLEJBALISTOV S VRCHOLOVÝMI ATLÉTMI.

Keď som sa prvý krát, a to naozaj náhodou dostal k volejbalového družstvu VKP v Bratislave, ani ma nenapadlo, že ma to tak priviaže k tomuto športu. Ale nikdy som si nedovolil osobne povedať, že patrím medzi „volejbalistov“. Stále a reálne musím skonštatovať – som atlét medzi volejbalistami.

POROVNANIE VRCHOLOVÝCH VOLEJBALISTOV S VRCHOLOVÝMI ATLÉTMI.

Keď som sa prvý krát, a to naozaj náhodou dostal k volejbalového družstvu VKP v Bratislave, ani ma nenapadlo, že ma to tak priviaže k tomuto športu. Ale nikdy som si nedovolil osobne povedať, že patrím medzi „volejbalistov“. Stále a reálne musím skonštatovať – som atlét medzi volejbalistami.Keďže ma nikdo nedonúti buchnúť, či kopnúť do lopty, a viem, že tieto zručnosti mi ten zhora zabudol nadeliť, tak sa stále počítam ako privandrovalec k volejbalu. Ale za tých 12 rokov pri vrcholovom volejbale som už toho videl dosť a po 27 rokoch trénerskej praxe si prvý krát dovolím porovnať niektoré atribúty vrcholového volejbalu s vrcholovou atletikou. Málo kedy sa stretne takéto spojenie, kde jeden človek môže porovnať dva úplne rozdielne športy a pritom historicky oba v našich dvoch republikách – kedysi jednej, pomerne úspešné.
V atletike sa mi podarilo preniknúť do vrcholovej, reprezentačnej sféry v roku 1980. Prežil som v nej najúspešnejšie roky Československej atletiky. Do volejbalu som nakukol v takejto sfére v roku 1997 pri volejbalovej reprezentácii Slovenska. S Českou reprezentáciou nemám väčšie skúsenosti, ale pár stretnutí so špičkovými volejbalistami Českej republiky, a predtým Slovenskej republiky mi ukázalo, že volejbal má svoje zákonistosti, ktoré sú iné ako v atletike.
Atléti sú výrazní undividualisti nielen čo sa týka ich športu, ale aj bežného života. Atlét proste chce byť vždy a za každých okolností prvý! A ak už nie prvý, tak apoň v absolútnej top špičke so snahou neustále atakovať vrchol toho prvého – či už v republike, Európe, svete... A tomuto cieľu sú ochotní obetovať doslova „svoj život“. Ich individualita je až sebazničujúca. Vo volejbale som sa s niečím podobným nikdy nestretol. Ale s opakom... teda so zľahčovaním svojej prípravy a súťažného nasadnia som sa stretával a stretávam takmer neustále. Volejbal ako kolektívny šport má stále v pozadí jeden faktor, ktorý môže snahu jednotlivca obrátiť úple naruby. Alebo naopak, aj nie práve volejbalového mága dostať na chvíľu na piedestál. A to je ten faktor, že vždy sa dá za niekoho schovať. Keď nemám deň, proste sa môžem vyhovoriť na príjem, nahrávača, blokárov, libero... V krízovej situácii mám proste možnosť svoju vinu – aspoň vnútorne, sám pre seba – hodiť na niekoho iného. A vôbec mi nemusí záležať na nejakom číselnom hodnotení zápasu a jednotlivcov. Tento prvok v atletike NEEXISTUJE. Na ploche som vždy sám a iba JA a MOJE schopnosti ma môžu presadiť, alebo dostať na „smetisko“ športových dejín. Za celé moje pôsobenie pri vrcholovom volejbale som sa steretol iba s tromi či štyrmi hráčmi, ktorí svoju fyzickú aj hernú prípravu brali, ako keby záležalo IBA na ich výkone. A musím uznať, že nie vždy to boli práve tí najlepší, alebo presnejšie povedané najtalentovanejší hráči. Keby sa volejbalisti ako celok naučili dívať sa na seba ako na rozhodujúci prvok celého výkonu družstvam boli by sme výkonnostne niekde inde... Toto je základný rozdiel medzi atlétmi a volejbalistami. A čo majú spoločné? Vždy a to naozaj VŽDY som u vrcholových športovcov zažil situáciu, že museli „ventilovať“ svoju psychiku. Proste ísť si vyvetrať hlavu. Niekdo k tomu potrebuje ticho lesa, ale väčšina volejbalistov aj atlétov k tomu potrebovala trochu zábavy, trochu alkoholu, trochu vzdoru proti trénerom..., a celkovo trochu vybočenia z bežného života. Toto je úplne rovnaké. Ale riešenie tejto situácie je zase u atlétov zodpovednejšie. Atlét si rozmyslí, či si pojde „užiť“ deň, dva pred vrcholným športovým výkonom. Osobne som sa s tým nestretol. Ale vo volejbale som zažil pár krát. Čiže, zodpovednosť samého k sebe. Atlét väčšinou vie, kedy si môže vypiť, alebo sa opiť... ale u volejbalu som sa tým stretával živelne. Nie vždy to bolo možné z trénerskej strany ustrážiť. A uznajme si, riadená zábava pred dôležitými zápasmi nemusí byť tým, čo od nej očakávame.
Teraz trochu na trénerskú stránku. Atletickí tréneri sú väčšinou skúsení praktici, ktorí vychádzajú z vlastných skúseností v tej ktorej disciplíne. Vyžaduje sa tu až abnormálne ovládnutie metód, foriem a prostriedkov športovej disciplíny, ktorú trénujú, lebo je na 90% závislá od fyzických schopností toho konkrétneho zverenca. Preto sa môže stať, že jeden tréner má za svojho trénerského aktívneho života iba jediného vynikajúceho atléta, lebo na toho konkrétneho sadnú jeho tréningové metódy. Na nikoho iného to už účinkovať nemusí. U volejbalu je to iné. Už to, že tréner má minimálne 12 hráčov. Jeden extra špičkový pripravený jedinec neznamená v kontexte výkonu vo volejbale NIČ. Proste klasický atletický tréner by ŤAŽKO POHOREL. Volejbalový tréner musí zvádnuť omnoho väčší diapazón trénerských zručností. Musí vedieť spojiť hráčov rôzneho naturelu, rôznej výchovy, rôzneho vývoja do jedného harmonického celku. Stretol som sa s volejbalovými trénermi, ktorí boli špičkoví kombinátori a snažili sa naučiť družstvo maximálnej variabilite herných možností. Iní zase trvalo dbali na dril niekoľkých herných kombinácií a neuznávali vysokú hernú variabilitu. Ako som mal možnosť vidieť, raz platilo to, inokedy zase to druhé. Proste záležalo na zložení družstva. Toto sa trénerovi v atletike njikdy nemôže stať. Jeden systém na jedného atléta účinkuje aj v čase približne rovnako, ale vo volejbale to môže byť úplne inak. To ako sa hovorí už veky.... REŤAZ PRASKNE TAM, KDE JE NAJSLABŠIE OHNIVKO... A v hrách je tá retaz výrazne dlhšia, ako v atletike. A jednotlivé ohnivká reťaze sú rôzne hrubé. Takže aj možostí, že tá reťaz praskne je omnoho viac.

V úvode som spomenul hráčov a trénerov, ktorí ma osobne niečím zaujali.

Takže hráči –
Kravárik, dnes poloslovák a pologrék svojou bezprostrednosťou a skĺbením vysokého talentu s voľnou mysľou. Nemec na zaujal neskutočnou pracovitosťou, a akou som sa pred tým stretol iba v atletike. Rak ma zaujal svojou snahou a hľadanie skvalitnenia svojej volejbalovej cesty. Aj keď ju v podstate má už dávno vyšlapanú, stále sa vŕta v tom, čo sa ešte dá urobiť. Lébl ma zaujal tým, že ako vizuálne nešportový typ (prepáč Martin...) má najlepšie koordinačné časovanie svojho pohybu s akým som sa vo volejbale stretol. Práca jeho ľanej nohy na odraze a spojenie pohybu dolnej a hornej časti  tela ma osobne nadchla. Dubš je typom hráča, ktorý ma fascinoval tým, že nech sa dialo čokoľvek, vedel svoj štandard podať vždy. A je jedno či bolo ráno, večer, september, alebo marec... Ale zároveň musím celkovo konštatovať že Kratochvílová, Fibingerová, Bugár aj Pribilinec mali takmer všetky tieto schopnosti. Tam by sa bez ich spojenia neuplatnili tak, ako sa stalo. A v tom vidím aj ďalšiu cestu vo volejbale. Spájať jednotlivé schopnosti a zručnosti s psychickou odolnosťou a budovaním „HARMONICKY ŠPORTOVO ROZVINUTEJ OSOBNOSTI“... he, he... toto som už kdesi počul pred nejakými 18 timi rokmi....

A teraz pár trénerov –
Tréner Andropov ma zaujal svojim životným štýlom a ako ho v kvapkách nenásilným spôsobom dokázal rozdávať ďalej. Trochu s nadsázkou by som povedal že jeho životný štýl bol snahou o aplikáciu bežných ľudských múdrostí nadobudnutých vekmi. Zajcev ma ako tréner zaujal svojim „odporom“ k lopte. Za celú jeho trénerskú prácu v Bratislave som ho nevidel, že by prišiel na ihrisko a ukázal nahrávačovi – pozri, takto to má vyzerať, a prakticky by to ukázal s loptou -. A to bol pár krát najlepčí nahrávať sveta... Tréner Kalný na zaujal obrovskou pracovitosťou a dokonalou prípravou. Jeho niekoľkostranové prípravy pred zápasmi hraničili až takým perfekcionalizmom, že to niektorí hráči iba ťažko chápali. A tréner Haník?  Kedže momentálne vedie národný tým Českej republiky a trošku aj spolupracujeme, tak iba kratučko. (Nech mi niekto nepovie, že sa chcem podlizovať... he, he..., tak ešte niečo z jeho pôsobenia vo VKP v Bratislve). Bol prvý tréner, ktorého som ja spoznal, ktorý priviedol na ihrisko KĽUD. Aj keď sa vedel rozohniť, mal dar utlmiť vášne hráčov a reagoval vo vyhranených situáciách tak kľudne, čo mu ja, ako typický cholerik neskutočne závidím... A stále som nezistil, či je taký odjakživa, alebo sa to iba naučil...

 

Bratislava – december 2007           Miroslav VAVÁK