Každý tréner, ktorý si prečíta nadpis dnešného príspevku si povie – čo je to za nezmysel ??? Ako môže byť laktát produktom inej metabolickej činnosti, ako anaeróbnej? A od kedy myslenie je metabolický proces, ktorý má nejakú spojitosť z nedostatkom kyslíka? Nie, nič také... Nadpis dnešného príspevku je potrebné brať metaforicky – prenesene. V tomto príspevku sa budeme viac zaoberať psychickou stránkou hernej a fyzickej prípravy ako aj telesného zaťaženia, ako takého. Je nepriamym nadviazaním na príspevky MUDr. Judu o strese. Stres nemusí totiž vyvolávať iba zápas – stretnutie zo súperom, ale aj samotný tréningový proces...
(Marek Novotný nemá stres ani z tréninku, ani ze zápasu, foto: Martin Sidorjak)

Každý tréner, ktorý si prečíta nadpis dnešného príspevku si povie – čo je to za nezmysel ??? Ako môže byť laktát produktom inej metabolickej činnosti, ako anaeróbnej? A od kedy myslenie je metabolický proces, ktorý má nejakú spojitosť z nedostatkom kyslíka? Nie, nič také... Nadpis dnešného príspevku je potrebné brať metaforicky – prenesene. V tomto príspevku sa budeme viac zaoberať psychickou stránkou hernej a fyzickej prípravy ako aj telesného zaťaženia, ako takého. Je nepriamym nadviazaním na príspevky MUDr. Judu o strese. Stres nemusí totiž vyvolávať iba zápas – stretnutie zo súperom, ale aj samotný tréningový proces. Občas sa stretávame s volejbalistami a volejbalistkami, ktorí sú schopní aj z tréningového procesu vytvoriť problém. A pritom tento problém – STRACH – bude prameniť iba z neistoty, či som ako hráč schopný, alebo neschopný zvládnuť tréningové zaťaženie, ktoré sa odo mňa dnes očakáva. Hráčov si môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín:

 

Hráči, ktorí vyrábajú strach v tréningovom procese STÁLE:
Táto skupina hráčov nemá pozitívne myslenie. Vždy a všade hľadajú chybu (samozrejme vždy na niekom inom, nikdy nie na sebe), často mudrujú, čo by bolo lepšie (samozrejme tak, aby to tréner nepočul), a ku koncu svojej športovej kariéry vyhlásia, že ich príprava stála za ... a preto nemohli predať to, čo v nich bolo (samozrejme že vedia, ako to malo byť). Pracovať s takýmito hráčmi je problém veľmi ťažko riešiteľný, ba často až neriešiteľný. Väčšinou sú to tiché typy, o ktorých sa tréner až po dlhom čase dozvie, čo sa mu za chrbtom od nich dostáva. Prerobiť ich sa asi ani nedá. Sú jednoducho povedané typy psychicky netrénovateľné. Niekedy sa môže stať, že až po rokoch rokatých vypláva na povrch ich strach z každodenného tréningu. Dokážu to pred trénerom dosť dlho a dobre maskovať. Skúsený tréner by ich ale mal odhaliť. Môžu byť totiž demolátormi celého manšaftu. Pomaly, ale isto dokážu nahlodať a rozložiť celé družstvo.

Hráči, ktorí majú strach z toho, ČO IM NEJDE:
Toto je iná skupina hráčov. Sú to typy, ktorí tréningové činnosti, ktoré majú radi (a radi majú to, čo im ide – to je logické), robia radi a bez väčších problémov. V týchto ich činnostiach sa nevyskytujú žiadne problémy. Ale ak narazíme na činnosti, ktoré im nejdú (čo automaticky znamená, že ich nemajú radi), vznikajú problémy. Už keď sa oznámi, čo sa ide trénovať, tvária sa nespokojne, až nešťastne. Cvičenia vykonávajú ako za trest. Je potom takmer samozrejmé, že v samotnom zápase sa budú vyhýbať takýmto prvkom, pokiaľ sa im to len dá. Lenže tento problém sa týka nie len herných činností. Čo práve často nemajú hráči radi? Fyzickú prípravu... Za mojich 12 rokov pri vrcholovom volejbale som sa stretol iba s pár jedincami, ktorí mali radi kondičnú prípravu. A priznajme si, väčšinou to boli hráči dobre geneticky vybavení, ktorí s ňou nemali takmer žiadny problém. Pár hráčov – ale naozaj iba pár bolo takých, že pochopili nevyhnutnosť tejto prípravy a venovali jej plnú pozornosť, aj keď k nej nemali "vrúcny vzťah". Na druhej strane sa vyskytli aj opačné prípady, kde záľuba vo fyzickej príprave (skôr by som povedal, v ukazovaní sa na plavárni) presiahla únosnú úroveň a bola kontraproduktívna pre športovú výkonnosť vo volejbale. Tam sa tento "strach" preniesol na inú hladinu. Svoje nedostatky v niektorých činnostiach sa hráči snažili nahrádzať "výzorom" na ihrisku.

Hráči, ktorí sa BOJA NETRÉNOVAŤ:
Strach, byť nejaký deň bez tréningu. Občasná mánia niektorých hráčov. Väčšinou ide o tých, ktorí majú volejbal radi, ale nemajú naň vyššie fyzické, či psychické predpoklady. Ich vnútornou túžbou je dotiahnuť sa na vyspelejších hráčov a sú pre to schopní urobiť VŠETKO. Na jednej strane by radi trénovali stále, vyžadujú neustálu pozornosť trénera, ale na druhej strane často nekriticky posudzujú dianie okolo seba. Na ostatných sa dívajú kritickými očami, vidia každú chybičku a radi na ňu hneď ukážu. Na seba majú opačný pohľad. Trochu sa podobajú na prvú skupinu, ale títo by najradšej pretrénovali 365 dní v roku. A v prestupnom roku ešte deň pridať... Ale nechcite od nich, aby podávali výkon v zápase. Sú to tréningové typy, ktoré často bývajú v hre takmer nepoužiteľné. Síce teoreticky všetko ovládajú, ale realizácia príliš často krachuje. Ukazuje sa otázka, čo s takýmto typom, ak sa vám ukáže v družstve. Rýchle ho vyradiť, alebo sa snažiť nejako ho zabudovať? Ak nie je "zákulisným" a teda v družstve nebezpečným živlom, ako to je často v prvej skupine, dá sa takýto hráč využiť. A dokonca časom – ako som to už pár krát videl v atletike – sa z takýchto KOUMÁKOV často stávajú pomerne dobrí tréneri. Ich kritika sa totiž už nemá kam obracať vyššie a začnú sa pozerať viac na seba. A práve ich večné hľadanie seba samého v uplatnení v praktickom športe môže viesť k získaniu veľkého odborného rozhľadu v teórii.

Hráči, ktorí sa boja TRÉNERA:
Táto skupina hráčov tvorí skupinu, ktorá má ťažký chlebíček v družstve. Tréner vždy a každých okolností musí držať opraty pevne v rukách. Raz viac pevne raz menej, ale PEVNE. Záleží na schopnosti a otvorenosti trénera, ako dovolí hráčom komunikovať s ním ako s človekom a ako s trénerom. Preto takáto skupina hráčov sa môže vytvoriť za pôsobenia niektorého konkrétneho trénera a za iného vôbec neexistuje. To znamená, že takúto skupinu si môže tréner sám vytvoriť, ale aj sám zlikvidovať. Hráč, ktorý nie je schopný komunikovať s trénerom si vytvára už od základu zlé postavenie v družstve. Jedná sa buď o neskúsených hráčov – ale to nie je taký problém. V tomto prípade sa jedná o postupný proces sebaspoznávania a zaradenia sa do družstva. Väčší problém je ak sa stretnú hráč a tréner, ktorí sa – jemne povedané – nemajú radi. Môže ísť napríklad o prípad, keď sa do reprezentačného družstva dostane hráč, ktorý sa už kedysi výrazne nezhodol niekde inde s reprezentačným trénerom. Kto ustúpi a nadviaže normálnu komunikáciu? Problém... Ale táto situácia môže nastať aj v prípade príliš dominantného trénera, ktorý nepripustí žiadnu komunikáciu, ktorá sa týka tréningového procesu. Tento problém môže totiž prerásť až do zranenia niektorého hráča, ktorý sa bojí povedať, že ho niečo bolí, alebo že má nejaký väčší problém. Je preto rozdiel ako tréner komunikuje s hráčmi ako tréner a ako človek.

Skúsení, starší hráči, ktorým VŠETKO VADÍ:
Posledný príklad, ktorí si dnes spomenieme, je prípad, keď sa vyskytne hráč, ktorý si myslí, že už nič vlastne nepotrebuje a že všetko naokolo tu už bolo a on všetko už zažil. On by sám najlepšie vedel čo potrebuje, čo má trénovať a spoluhráči ho na tréningu vlastne otravujú. V čom je hlavný problém? Nie v tom, že tento hráč asi už neašpiruje na svoj vrcholný športový výkon, ale v tom, že mladí hráči, ktorí sa pohybujú okolo neho vidia a "cítia" túto akože HVIEZDU. Vytvára sa nezdravá atmosféra a mladí hráči často nevedia, čo si majú myslieť. Opäť sa teda môže stať, že tréning ešte ani nezačal a už sú problémy. Neskúseným, mladým hráčom takáto situácia môže výrazne ublížiť. Prestávajú sa orientovať, kto je na ihrisku PÁNOM a komu venovať viac pozornosti. Trénerovi na lavičke, alebo takémuto hráčovi na ihrisku. Talentovaný jedinec sa z toho dostane, ale psychicky labilnejší môže varírovať. A to obomi smermi. Môže z neho vznikať arogantná, nafúkaná hviezda, ale aj utlačený a ubíjaný jedinec. Oba prípady vytvárajú problém do budúcnosti a postupného rastu športovej výkonnosti.

Takže, ako bol myslený ten dnešný nadpis ??? Tak, že hráč, môže byť psychicky unavený už pred tréningom. Že aj počas tréningu sa môžu vyskytovať problémy, ktoré unavujú a odvádzajú pozornosť od tréningového zaťaženia. Že už samotné postavenie družstva môže viesť k problémom, ktoré sa takmer v danej situácii nedajú riešiť. Preto ten názov – LAKTÁT, AKO PRODUKT MYSLENIA – proste pocit, akoby by bol zakyslený celý organizmus môže pocitovo vzniknúť už pred tréningom.

Bratislava – marec 2008            Miroslav VAVÁK