Tréneri chápu, že podstata aktívneho zasiahnutia do hry je v pevnom postavení hráča na ihrisku. Aké je ale pevné postavenie hráča, aby bol stabilný, ale nie nehybný? Ako sa dá zistiť a trénovať táto poloha? A je vôbec potrebné sledovať, akú stabilizovanú polohu zaujímajú hráči pri svojej hre?

 

 

Na začiatku hry, pri príjme každý tréner sleduje postavenie prihrávajúcich hráčov. Následne sa už viac venuje priebehu hry a ako stabilne stoja hráči v tej ktorej polohe si všimne iba ak zle zasiahnu do hry.

Hráč by mal stále stáť pevne na dvoch chodidlách s miernym presunutím hmotnosti na prednú stranu chodidiel. Tak, ako je stôl, či stolička stabilná iba vtedy ak má tri nohy, tak aj hráč si nejako túto „tretiu nohu“ musí dodať. Treťou nohou hráča je kolmý priemet jeho ťažiska na podložku. Tento sa musí premietnuť do plochy na hracej ploche, ktorú ohraničujú jeho chodidlá. Ako teda dosiahnuť správnu polohu?

• Hráč nesmie stáť nikdy na vystretých kolenách – z toho sa nedá rýchlo zasiahnuť do hry.
• Hráč dbá (ve výchozím postavení – pozn. red.) na mierne predsúvanie ramien dopredu a zasúvanie panvy dozadu. V poli aj pri sieti.
• Postavenie chodidiel je také, ako keby sa postavili tesne okolo svojich ramien – cca 1,5 stopy široko.
• Hmotnosť je na prednej polovici chodidiel.
• Počas čakana je vhodné používať „tenisové“ prešlapávanie.
• Snažiť sa o čo najrýchlejší návrat do stabilnej polohy vždy po jej narušení.
• Úkroky, vynútené hrou vykonávať tak, aby sa ťažisko hráča presúvalo čo najmenej.

Pre tréning:

• Počas kondičného tréningu využívať cvičenia na nácvik koordinácie – rovnováhy, stabilizácie, zmeny pohybu...
• Jednoduché herné činnosti so zmenou herného miesta.
• Zložitejšie herné činnosti so špeciálnymi úlohami pre jednotlivých hráčov, vyžadujúcimi zmeny polohy tela a hry. (Aj v neštandardných, či mimopolových situáciách.)
• Takéto cvičenia zaraďovať aspoň 2 krát v týždni. Aspoň v rozcvičení, alebo v prvej časti tréningovej jednotky.

V Bratislave 29.5.2007                             Miro Vavák